Slovenčina

European Federation of National Institutions for Language (EFNIL)

7. výročná konferencia, Dublin, 4. – 6. novembra 2009

Dublinská deklarácia

o vzťahu medzi úradnými a menšinovými jazykmi v Európe

1. Jazyková realita je ako výsledok historických, sociálnych a politických podmienok v jednotlivých európskych krajinách značne diferencovaná. Členovia EFNILu sa ako národná či ústredná inštitúcia členských štátov EÚ usilujú o podporu svojich úradných, štandardných jazykov v oblasti jazykovedného výskumu, plánovania ich statusu, korpusov a dokumentovania, ako i jazykovej politiky. Majú navyše aj zodpovednosť za to, že starostlivo moniturujú vývoj jazykového úzu a jazykovej rôznosti v každej zo svojich krajín.

2. Označenia typu „menšinový jazyk“ a „regionálny jazyk“ bývajú zaťažené ideologickým obsahom, podobne ako ho majú pomenovania „národný jazyk“ a „úradný jazyk“, ktoré sa používajú na označenie situácie či statusu nejakého jazyka (napr. domáceho, autochtónneho, etnického, menej používaného, poloúradného, nárečového, neteritoriálneho či dominantného jazyka). Uplatňovanie takejto širokej škály názvov samo osebe naznačuje, že vzťah medzi jazykmi a medzi jazykom a spoločnosťou je veľmi zložitý. EFNIL sa usiluje prispieť k zvýšenému a uvedomenejšiemu uplatňovaniu takýchto označení a pričiniť sa o ich presné používanie v oficiálnych dokumentoch a v jazykovej politike.

3. EFNIL vníma všetky jazyky ako rovnocenné čo do kultúrnej hodnoty, čo sa, samozrejme, týka aj jazykov menšín. EFNIL nerobí nijaký rozdiel medzi autochtónnymi jazykmi, jazykmi prisťahovalcov či jazykmi menšín, ak ide o ich práva na prístutp k poznaniu a jazykovému vzdelávaniu. Preto je EFNIL za to, aby sa do školných osnov zahrnulo čo najviac jazykov a vyzýva štátne orgány k aktívnemu prístupu pokiaľ ide o začlenenie menšinových migrujúcich jazykov do školských programov a/alebo o ponuku príležitostí umožňujúcich prístup ku vzdelávaniu v týchto jazykoch všade tam, kde je to možné.   

4. Jazykové skupiny, ktoré žijú mimo svojho „materského štátu“, príp.  ho nemajú, treba uistiť (napríklad bilaterálnymi zmluvami týkajúcimi sa „materského štátu“, alebo zodpovedajúcimi zákonnými krokmi vzťahujúcimi sa na iné skupiny) o tom, že krajina, ktorej sú občanmi, ich jazykové práva rešpektuje a váži si ich. Takáto prax môže prispieť k zlepšeniu medzinárodných vzťahov, výmene a obchodu.

5.  Od občanov sa obvykle očakáva, že ovládajú svoj jazyk (zvyčajne označovaný ako „štátny“ či „úradný“). Tí, čo sa usilujú o získanie občianstva, musia v tomto jazyku aj preukázať svoju kompetenciu. Táto požiadavka sa uplatňuje v niektorých krajinách na jeden z niekoľkých úradných jazykov. To by však nemalo znamenať, že by sa nemali oceňovať aj ďalšie autochtónne jazyky ako konštituentné jazyky tvoriace súčasť kultúry danej krajiny. Nedávny prudký pokles hovoriacich niektorými z  takýchto jazykov je dôvodom na znepokojenie. EFNIL vyzýva štátne orgány i širokú verejnosť, aby uznala kognitivne, sociálne a vlastne aj politické a ekonomické výhody dvojjazyčnosti či viacjazyčnosti pre danú národnú komunitu.      

6. Vo väčšine európskych krajín prevláda dnes pomerne zložitá jazyková realita, ktorá však nie je v dôsledku nedostatku spoľahlivých a čerstvých štatistických údajov vždy zrejmá. Pretože členovia EFNILu sú si vedomí situácie sociálnej plurality v Európe i potreby sociálnej kohéznosti, kladú si za cieľ podporovať viacjazyčné občianstvo a spolupracovať s ďalšími európskymi organizáciami, aby sa tak umožnil zber a šírenie spoľahlivých údajov a aby sa v tejto oblasti vybudovala adekvátna prax.